TLAČ A TLAČOVÉ TECHNIKY

Tlač je spôsob rozmnoženia predlohy. Nech už ide o text, obrázok či tlač na papier, plast alebo kartón.

Je niekoľko tlačových techník, medzi ktorými si môžeme vyberať. Každá tlačová technika je jedinečná a má svoje klady aj zápory. Jednu vec však mali donedávna spoločnú. Boli neodmysliteľne spojené s fyzikálnou veličinou – tlakom. Buď vo forme páky, alebo sústavy valcov.

S vývojom nových technológií už toto neplatí. Digitálna tlač tlak pri tlačení nepotrebuje a tlač prebieha dokonca aj bez prítomnosti medzičlánku tlačovej dosky.

DRUHY TLAČOVÝCH TECHNÍK

Delia sa na základe rozloženia tlačových a netlačových miest na tlačovej doske.

TLAČ Z VÝŠKY

Pri tlači z výšky obtlačované plochy vystupujú nad plochy netlačené. Farba je teda nanášaná len na tlačené plochy a tie sú potom, pomocou tlaku, obtlačené na potlačový materiál (napr. papier).

Tlač z výšky sa ďalej rozdeľuje na Kníhtlač a Flexotlač.

 

TLAČ Z PLOCHY

Pri tlači z plochy je postavenie obtlačovaných a neobtlačovaných miest v jednej rovine. Rozdiel medzi nimi je na fyzikálno-chemickej rovine. Obtlačované plochy sú upravené tak, aby sa na ne nanášaná farba chytila a naopak neobtlačované plochy sú upravené takým spôsobom, že sa na ne farba nezachytí. Po nanesení farby je tlačová doska opäť pomocou tlaku otlačená na potlačový materiál.

Najpoužívanejšia tlač z plochy je Ofset. Tiež sem patrí litografia a svetlotlač. 

TLAČ Z HĹBKY

Pri tlači z hĺbky sú obtlačované plochy pod úrovňou neobtlačovaných plôch. Na celú tlačovú dosku sa nanesie farba a následne je z povrchu utretá, čím je zaistené, že zostane len v obtlačovaných miestach. Tie sú potom, pomocou tlaku, obtlačené na potlačový materiál.

Pod tlač z hĺbky patri Hĺbkotlač a Tampónová tlač.

 

PRIETLAČ

Pri prietlači farba prechádza cez tlačovú dosku. V neobtlačovaných miestach je tlačová doska urobená tak, aby cez tieto farba neprešla.

Jedinou metódou tlače, ktorá patrí pod prietlač je Sieťotlač.

 

DIGITÁLNA TLAČ

Digitálna tlač je jediná, pri ktorej sa k rozmnoženiu predlohy nepoužíva tlak a tiež tu chýba medzičlánok v podobe tlačovej dosky, ktorá by bola obtlačovaná na potlačový materiál. Tlač prebieha priamo. Súbory v počítači teda prechádzajú rovno na papier. Digitálna tlač je najmladšia a najmodernejšia technika v tlači a funguje na princípe elektrografie alebo ink-jet.

Digitálna tlač podrobne. 

Z hľadiska mechaniky tlačových strojov rozlišujeme tlač na archovú tlač a rotačnú tlač, ktorej sa tiež hovorí kotúčová.

Rotačná tlač, alebo kotúčová tlač používa ako potlačový materiál zdanlivo nekonečnú rolu papiera a až po potlači je rola papiera rozrezaná na jednotlivé archy papiera. Výhodou tejto metódy je rýchlosť tlače, ktorá je vyššia než pri archovej tlači. Touto metódou sa v dnešnej dobe tlačia napríklad noviny.

Archová tlač naopak už od začiatku pracuje s jednotlivými archami papiera a každý papier sa tlačí zvlášť. Rýchlosť tlače je teda menšia než pri tlači rotačnej, ale konštrukcia strojov pre tlač archov je jednoduchšia.

 

Chcete sa dozvedieť viac? Kliknite sem: ofsetová tlač.

Tampónová tlač pracuje na princípe tlače z hĺbky. To znamená, že tlačová forma je reliéf a tlačové plochy sú pod úrovňou plôch neobtlačovaných. Zároveň však ide o nepriamu metódu tlače. Z toho plynie, že tlačová forma s potlačovým materiálom vôbec nepríde do styku. Farba je prenášaná pomocou tampónu zo silikónovej gumy.

Tampotlač pôvodne vznikla ako tlačová technika pre potlač ciferníkov náramkových hodiniek. Obrovský rozvoj táto technika zaznamenala až v šesťdesiatich rokoch minulého storočia. Do tej doby technika, ktorá sa používala výlučne v hodinárskom priemysle, sa začala javiť ako ideálne riešenie potlače najzložitejších materiálov. Keď potom prišiel vynález silikónového tampónu a zdokonalenie tampotlačových strojov, technika zažila svoj skutočný boom.

Tampónová tlač je v zásade len upravená hĺbkotlač do nepriamej tlačovej metódy. Začiatok tlačového procesu je teda rovnaký ako pri hĺbkotlači. Máme reliéfovú tlačovú formu (klišé), na ktorú sa nanáša farba. Klišé sa následne otrie stierkou, prebytočná farba z povrchu klišé je teda zotretá a tým je zaistené, že farba zostane len v obtlačovaných miestach zahĺbených pod povrchom. Miesto toho, aby bola samotná tlačová forma otlačená na potlačový materiál, prichádza na radu tampón. Ten sa pritlačí na klišé a farba z neho sa obtlačí na tampón. Tampón potom prenesie otlačený vzor na potlačový materiál. Zatiaľ čo tampón predáva vzor potlačovému materiálu, klišé sa už znova plní farbou a proces tak začína znova.

K tomuto procesu je treba špeciálna farba, ktorá usychá nerovnomerne a na povrchu zostáva vždy mierne lepkavá. Vďaka tomu je možné predanie vzoru medzi tampónom a potlačovým materiálom.

Tampóny sa dnes odlievajú zo silikónového kaučuku s pridaním silikónového oleja a ďalších plniacich látok. Obsah silikónového oleja v tampóne určuje jeho tvrdosť. Tvrdostí je niekoľko. Všeobecne platí, že čím nerovnejší povrch potlačového materiálu, tým je treba mäkší a tým pádom aj prispôsobivejší tampón. Okrem rôznych tvrdostí tampónu máme aj rôzne tvary. Aj tu sa požiadavky odvíjajú od tvaru potlačového materiálu.

 

Vďaka prenosu vzoru cez tampón, ktorý je neuveriteľne prispôsobivý, je možné potlačiť materiály takmer všetkých tvarov a povrchov. Práve vďaka tejto vlastnosti býva najčastejšie používaná na potlač malých a nerovných povrchov. Uplatňuje sa v propagácii a reklame (tlač na perá, zapaľovače, otvárače na pivo, žetóny do košíkov, darčekové predmety a pod.), vo farmaceutickom priemysle (tlač tabliet, injekčných striekačiek, infúzií...). Tiež sa touto metódou tlačia hračky, kozmetické výrobky a vybrané obaly na potraviny. Tampónová tlač sa uplatňuje tiež v priemyslovej tlači (osvetľovacie telesá, autopríslušenstvo, súčiastky spotrebnej elektroniky, tlačidlá a kryty mobilných telefónov...). Tampónová tlač sa jednoducho uplatňuje na miestach, kde sa už ostatné tlačové techniky nedajú použiť.

Hĺbkotlač je technika patriaca pod tlač z hĺbky. Tlačová forma je s reliéfom, obtlačované plochy sú teda pod úrovňou plôch neobtlačovaných.

Predchodca hĺbkotlače, bola rytina do medi, je datovaná až do 15. storočia. Vtedy sa motív ručne vyrýval do medenej dosky, ale princíp ďalšieho postupu bol prakticky rovnaký. Samotnú hĺbkotlač vynašiel v roku 1890 čech Karel Klíč. Odvodil ho zo svojho ďalšieho vynálezu, tzv. heliogravúry. Heliogravúra opäť stojí na základe rytia do medi. Ručné rytie je tu však nahradené fotochemickým procesom. V prvom kroku ide o okopírovanie fotografického negatívu s motívom na medenú dosku. Tá má na sebe asfaltovú a želatínovú vrstru, z ktorej vystupujú iba tlačové plochy a tie sú následne vyleptané pomocou kyseliny. Vzniknú tak rôzne hlboké tlačové miesta. Ďalší postup procesu je úplne totožný s hĺbkotlačou.

Základný princíp hĺbkotlače je vlastne veľmi jednoduchý. Tlačové miesta, ktoré sú zahĺbené pod úrovňou miest netlačových sa naplnia riedkou rýchlo schnúcou farbou. Pri následnej tlači, dochádza k prevzatí farby potlačovým materiálom. Tým býva pri hĺbkotlači najčastejšie papier. K fixácii farby na potlačový materiál dochádza odparením rozpúšťadiel.

Základom hĺbkotlačových strojov bývajú najčastejšie dva valce. Valec s tlačovou formou (formový valec) a tlakový valec. Valec nesúci tlačovú formu je z jednej strany namáčaný v nádobe s farbou a tá sa na valci zachytí. Nadbytočná farba sa potom z povrchu valca stiera pomocou stierky (rakle). Tým je zaistené, že farba zostane len v tlačových miestach, ktoré sú pod povrchom valca. Nasleduje samotné otlačenie. Tlakový valec pritlačí na tlačovú formu potlačový materiál a na tom sa zachytí farba. Hĺbkotlačové stroje bývajú temer výlučne rotačné, takže medzi valcom s tlačovou formou a tlačovým valcom prechádza „nekonečný“ arch papiera a tlač je teda veľmi rýchla.

Tlačovou formu tvorí v dnešnej dobe len valec (formový valec) a tlačová forma je teda vyrývaná priamo do nej. Kvôli tomu sa musí zhotovovať a vymieňať vždy celý formový valec. Zostáva len oceľové jadro, následný proces musí byť opakovaný každý krát. Preto je hĺbkotlač veľmi nákladnou záležitosťou a túto tlačovú techniku sa vyplatí používať len pri väčších nákladoch.

Formový valec je vyrábaný z oceľového jadra, na ktorý sa následne galvanicky vylučujú ďalšie prvky. Najprv je nanášaná tenká vrstva niklu, ktorá jadro chráni proti korózii a zároveň upevňuje medenú vrstvu, ktorá je na ňu nanesená. Keď sú hotové tieto tri vrstvy, je na rade zhotovenie tlačového obrazu (vzoru). Ten je zhotovený pomocou leptania, elektromechanického pomocou diamantovej ihly alebo laserovým gravírovaním. Keď je tlačový obraz vytvorený, na rade je chrómovanie. Na valec sa nanesie tenká vrstva chrómu, ktorá má zaistiť zvýšenie odolnosti povrchu valca proti odreniu. Na záver prichádza vyleštenie a potom už môže ísť valec rovno do tlačového stroja.

Hĺbkotlač poskytuje najkvalitnejšiu reprodukciu tónovaných predlôh. Túto vlastnosť má vďaka tlačovému rastru. Každý tlačový vzor je pred nanesením na formový valec rozrastrovaný a až potom je tlačová forma vyhĺbená do valca.

Hĺbkotlač máme klasickú, autotypickú a polo autotypickú. Líšia sa len v typoch tlačového rastru, ktorý je zhotovený do formového valca a umožňuje tónovanie. Klasická hĺbkotlač má tlačové jamky rovnako veľké, ale líši sa v hĺbke. Svetlé časti majú hĺbku najmenšiu, tiene naopak najväčšiu. V autotypickej hĺbkotlači sa tlačové jamky líšia svojou plochou. Svetlá majú opäť plochu najmenšiu, tiene najväčšiu. A polo autotypická hĺbkotlač má tlačové jamky odlišné hĺbkou aj plochou. Je teda kombináciou oboch predchádzajúcich variant.

 

Ako už bolo povedané, hĺbkotlač je tlačová technika s veľmi drahou predtlačovou prípravou a preto sa jej uplatnenie vyplatí len pri vyšších nákladoch. Umožňuje však aj veľmi kvalitnú tlač na málo kvalitný papier, preto v niektorých prípadoch nahradzuje najrozšírenejší ofset. Touto technikou sú najčastejšie tlačené veľké náklady s menej kvalitným potlačovým materiálom ako sú katalógy, letáky, časopisy, niektoré obaly.

Sieťotlač je metódou prietlačnej tlače. Farba teda nie je nanášaná na tlačovú formu a z tej následne otlačená, ako je to aj u ostatných techník, ale je cez ňu pretláčaná. Sieťotlač je jedinou metódou patriacou do tejto kategórie a princíp techniky je absolútne unikátny.

Ide o metódu vyvinutú v roku 1929 v USA, odkiaľ ju Európa prevzala po vojne. Ale základná technológia tejto metódy je oveľa staršia a vymyslená bola v Číne.

Sieťotlač je založená na princípe pretláčania farby cez sito Sito je tvorené rámom, na ktorom je napnutá sieťovina ako maliarske plátno na svojom ráme. Najčastejšie používané materiály na sieťovinu sú uhelon, nivold, hodváb alebo kovové vlákna. Sito je upravené tak, aby (podľa motívu) niektoré miesta boli pre farbu priechodzie a iné nie. Pokiaľ chceme tlačiť viacfarebný motív, musíme mať pre každú farbu vlastné sito s vlastným motívom. Motív sa na sito nanáša najrôznejšími technikami, najčastejšia však je metóda fotomechanická.

Keď je pripravené sito s motívom, môže začať proces samotnej tlače. Najprv je nanesená farba, ktorá je následne pomocou terky, pretlačená nezalepenými otvormi na site na potlačový materiál. Terka sa skladá s pevného (dreveného, kovového) držadla a gumového ostria.

Spektrum potlačových materiálov u sieťotlače zahrňa všetko od papiera, cez kov a plast až po textil. Je tak asi najväčšie zo všetkých ostatných dostupných tlačových techník. Konkrétne pri potlači textílií je táto metóda veľmi obľúbená, pretože robí veľmi kvalitnú a trvalú potlač. Textil je potom možné prať a žehliť akokoľvek a s potlačou sa nič nestane.

Všeobecne platí, že je za pomoci sieťotlače na potlačovaný materiál nanesená oveľa silnejšia vrstva farby než pri ostatných technikách. To sa využíva u potlačovaných produktoch. Sieťotlač je najčastejšie volená pri tlači plagátov, obalov, samolepiek a pri potlači CD a DVD a textilu. Využitie tejto techniky je ozaj veľmi rozmanité.

 

Výhodou sieťotlače je teda rozhodne rozsah potlačovaných materiálov. Sieťotlač však má aj niekoľko nevýhod. Po prvé je to menšia efektivita sieťotlačových strojov. Tie síce poslednou dobou zaznamenali obrovský rozvoj a okrem ručných sieťotlačových strojov dnes máme aj poloautomatické a plnoautomatické, stále je ich efektivita menšia. Ďalším negatívom tejto techniky je dlhá doba sušenia už potlačených materiálov a tiež nemožnosť vytlačiť dostatočne ostré jemné detaily. Preto napríklad tlač fotografií touto metódou neprichádza do úvahy.