Flexotlač je metóda patriaca pod tlač z výšky. Z toho plynie, že obtlačované plochy vystupujú nad plochy neobtlačované. Ide o metódu tlače, ktorá pochádza už z konca 19. storočia. Je však nutné podotknúť, že vtedajšia metóda bola len primitívnym pôvodcom dnešnej metódy a preto sa podobajú len vzdialene. Vtedy išlo o tzv. metódu gumotlače.
Flexotlač funguje na princípe sústavy niekoľkých valcov. Farbu navaľujúceho valca, aniloxového (rastrového) valca, formového valca a tlakového valca. Farbu navaľujúci valec čerpá farbu zo zásobníka a prenáša ju na aniloxový valec, ktorý je pokrytý drobnými jamkami. (Aniloxové valce sú vyrobené z kovu alebo z keramiky. Keramické rastrové valce majú nespornú výhodu v životnosti, ktorá je až 40x dlhšia než u valcov kovových. Jamky sú do valca tvorené dnes najčastejšie gravírovaním pomocou laseru. V provom prípade sú jamky do valca vyrazené diamantovým hrotom, v druhom prípade sú vypálené laserom.)
Keď je farba prenesená z navaľujúceho valca na rastrový, zachytí sa v jamkách a odtiaľ je prenesená na valec formový, na jeho povrchu je umiestnená elastická tlačová doska. Práve táto flexibilná elastická tlačová doska je charakteristická pre túto tlačovú techniku. Tlačová doska je dnes vyrábaná z fotopolyméru alebo z gumy. Skôr sa k tomuto účelu používala temer výlučne guma. K formovému valcu je tlačová doska pripevnená pomocou obojstranných lepiacich fólií alebo pomocou návlekov.
Posledný v sústave je valec tlakový, ktorý vytvára potrebný tlak k otlačeniu vzoru na potlačový materiál, ktorý je umiestnený práve medzi formovým a tlakovým valcom.
Flexotlač v poslednej dobe zaznamenala výrazný nárast kvality a tiež upevňuje svoje miesto medzi tlačovými technikami. A to predovšetkým kvôli svojej nespornej výhode, širokému spektru možných potlačových materiálov. Zďaleka tu nejde len o papier, ale tiež o rôzne plastické hmoty, fólie a plastové obaly. Dokonca je tu aj možnosť potlače materiálu s nerovným povrchom. A to je, v dnešnom veku plastových obalov a igelitových tašiek obrovská výhoda tejto metódy. Flexotlač má však nielen radu výhodu, ale tiež má svoje nevýhody. Tou najvýraznejšou tu bude možná deformácia motívu vplyvom mäkkej formy. V dnešnej dobe sú tieto problémy rôznymi spôsobmi eliminované, faktom však zostáva, že k nim môže dochádzať.
Ako je povedané vyššie, jeden z dôvodov, prečo obľuba a využívanie flexotlače rastie, je jej univerzálnosť. Tejto vlastnosti teda logicky musia byť prispôsobené aj flexotlačové stroje. V zásade máme dva modely toho, ako môžu byť tieto stroje usporiadané. Ide o usporiadanie lineárne, kde sú všetky komponenty v rade za sebou. Podobne je to napríklad aj u ofsetových strojov. Alebo sú všetky agregáty usporiadané okolo centrálneho tlakového valca. Častejšie sa vyskytuje prvá varianta s komponentami v rade.
Stroje sú najčastejšie prispôsobené na variantu tlače z role do role. Na jednej strane je rola potlačového materiálu. Tá prejde tlačových strojom a tlačovým procesom a na druhej strane je opäť navíjaná do role. Stroj je možné zohnať aj v úprave s nožom na výstupnom konci a potlačený materiál je pri výstupe z tlačiarne rovno delený na jednotlivé archy a časti.
Zaujímavosťou na flexotlačových strojoch je to, že do ich sústavy je možné pridať aj tlačové jednotky s inými technológiami. Ide napríklad skombinovať flexotlačovú metódu s hĺbkotlačou, s jej pomocou je tak možné nanášať špeciálne ochranné prvky. Alebo s metódou sieťotlače, ktorá môže byť použitá na tie miesta, kde je požadovaná vysoká vrstva nánosu alebo metalickej farby.
Špeciálnou komponentou pre flexotlačové stroje je delamizačná a relamizačná jednotka. Ide o komponentu používanú pri tlači na samolepiace materiály. Samolepiaci materiál je v priebehu tlače oddelený od silikónového nosiča a materiál tak môže byť potlačený priamo do lepidla. Potom sú oba diely zase spojené. Táto technika sa používa tam, kde je požadovaná tlač na vnútornú stranu etikety, teda do lepidla.
Použité zdroje: