Ofset

Ofsetová tlač je vývojovo najdokonalejší spôsob tlače, ktorý spadá pod tlač z plochy.

Ofsetová tlač sa delí na klasický vlhčený ofset a suchý ofset. Rozdiel je v prítomnosti, či neprítomnosti vody pri tlači.

História ofsetovej tlače

Ofset bol vynájdený začiatkom 20.storočia ako reakcia na zvýšené požiadavky na rýchlosť tlače. Do tej doby používaná metóda kameňotlače (litografie) už nestíhala vyrábať dostatočné množstvo kópií a tak ju bolo treba zefektívniť. Prvé zmienky o ofsetovej tlači sa objavujú už na konci 19. storočia a na začiatku 20.storočia sa objavujú prvé rotačné ofsetové stroje.

V Európe, konkrétne v Nemecku, postavil prvý ofsetový tlačiarenský stroj Nemec a americký občan Kašpar Hermann, ktorý si zároveň nechal patentovať princíp kotúčového ofsetového stroja.

Od tej doby princíp ofsetu neprešiel žiadnymi výraznými zmenami a v súčasnosti je ofset najpoužívanejšou tlačiarenskou metódou.

Ofset je typ nepriamej tlače z plochy. Vzor teda nie je na potlačový materiál prenášaný priamo z tlačovej formy, ktorá obopína formový valec, ale prostredníctvom medzičlánku. Tým je oceľový prenosový valec potiahnutý gumovým povlakom.

Ofsetové tlačové stroje sa dnes vyrábajú výlučne rotačné a ich základom je teda sústava valcov. Formový valec nesie tlačovú formu, prenosný valec, farbiace valce, vlhčiaci valec a tlakový valec. Samotný princíp prenosu vzoru už je jednoduchý. Okolo formového valca sú situované farbiace valce a vlhčiaci valec. Formový valec je behom svojho otáčania najprv navlhčený a potom je naň prenesená farba. Následne však nie je vzor otlačený priamo na potlačový materiál, ako to bolo pri ofsete – litografii, ktorý je predchodcom, ale na prenos je použitý prenosový valec.

Vzor je teda otlačený na jeho gumový povrch a až potom prenosný valec predáva vzor na potlačový materiál. Pri suchom ofsete je princíp rovnaký, len je vynechaná časť s vlhčením a logicky chýba aj vlhčiaci valec. Naopak sa tu uplatňuje princíp termoregulácie valcov. Keď je teplota príliš vysoká, je aj viskozita farieb väčšia a oni sú tak schopné ľahko prilnúť aj na nepotlačované plochy a tlač potom „špiní“. Keď je teplota naopak nízka, tak majú farby problém prilnúť aj na k tomu prispôsobené tlačové plochy.

Tlačové plochy sú hydrofóbne (odpudzujú vodu), netlačové plochy naopak hydrofilné (prijímajú vodu). Používaná olejová farba je hydrofóbna kvapalina, teda sa pri nanášaní na tlačovú formu na netlačové plochy neuchytí.

Suchá ofsetová tlač pracuje bez prítomnosti vody. Fyzikálne-chemický rozdiel na tlačovej doske (forme)) teda musí spočívať v niečom inom. Celá tlačová doska je potiahnutá dvomi vrstvami s odlišnými vlastnosťami. Spodná vrstva polymérová a vrchná vrstva silikónová. Polymérová vrstva tvorí miesta tlačové, farba sa na nej uchytí. Vrchná vrstva silikónová tvorí miesta netlačové, farba na nej totiž nedrží. Predloha, ktorá má byť rozmnožená je do tlačovej formy vypalovaná laserom, ktorý odstráni len prvú silikónovú vrstvu. Odkryje tak spodnú, polymérovú vrstvu a vytvorí tlačové miesta.

Nevýhodou suchého ofsetu je takzvané odlupovanie farby. Pri procese tlače dochádza ku vzniku čiastočiek prachu, ktoré vznikajú odlupovaním na pomedzí tlačových a netlačových plôch. Výsledkom sú malé biele škvrnky vo vytlačenom vzore. Tento problém vzniká po niekoľkých stovkách vytlačených kusov a metóda suchého ofsetu sa teda hodí skôr na nízkonákladové zákazky. Problém sa totiž odstraňuje tak, že je po určitej dobe nutné valec umyť.

Pri vlhčenom ofsete zasa spôsobuje mierne problémy používaná voda. Je ťažšie udržať vyváženie farieb a mierna časť vody, ktorá príde do kontaktu s papierom, môže spôsobovať jeho natiahnutie.

Najčastejšie sa touto metódou tlačia noviny, knihy, časopisy, prospekty, letáky, mapy. Najčastejším materiálom na tlač je teda papier.

Ofsetová tlač nemá nejak široké spektrum materiálov na tlač, ale vďaka veľmi dobrej kvalite tlače, vysokej rýchlosti a relatívne malým nákladom na predtlačovú prípravu sa táto metóda podiela na tlačovom trhu približne 60% podielom.